História obcí Východného Slovenska

Ružomberok- centrum dolného Liptova, leží na sútoku Váhu a Revúcej v západnej časti Liptovskej kotliny na rozhraní významných slovenských pohorí - Veľkej Fatry , Chočských vrchov a Nízkych Tatier . Prvá písomná zmienka o osídlení je z roku 1233, mestské výsady Ružomberku udelil z poverenia Magistra rytiera Donča, zvolenského župana, ostrihomský arcibiskup Tomáš v roku 1318. V roku 1340 kráľ Karol Róbert výsady mestu potvrdil a rozšíril. Súčasťou výsad bolo aj vymedzenie hraníc mestského chotára, v ktorom sa vytvorili sady, tzv. ulice mesta Biely Potok, Černová, Vlkolínec a Villa Ludrová. Sľubný rozvoj kráľovského mesta zastavil v roku 1390 kráľ Žigmund, ktorý dal Ružomberok do majetku Likavskému panstvu. Tu sa začínajú stáročiami sa tiahnúce spory medzi mestom Ružomberok a Likavským panstvom. I napriek tomu sa mesto hlavne vďaka významnej križovatke, na ktorej leží, vyvíjalo v prirodzené obchodno - trhovo-remeselnícke centrum.

Dolný Kubín- na území mesta sa nachádza niekoľko významných archeologických lokalít prevažne z mladšej doby bronzovej (ľud lužických popolnicových polí). Kubín sa prvýkrát spomína roku 1325 v listine, ktorou turčiansky konvent potvrdil zmenu majetkov a získanie osady Vyšný Kubín zemepánom z Liptovskej Revúcej. Medzníkom v dejinách Dolného Kubína je rok 1632, keď riaditeľ Oravského komposesorátu Gašpar Illešházy za ročný poplatok 10 zlatých oslobodil jeho obyvateľov od vykonávania robotných povinností a povýšil ich na mešťanov. Po požiari r. 1834 sa prikročilo k postupnej prestavbe celého Dolného Kubína. Postavenie kultúrneho centra Oravy si mesto uchovávalo aj po roku 1918.

Námestovo- mesto Námestovo sa nachádza na severozápadnom Slovensku. Jeho kataster zasahuje do niekoľkých orografických celkov: západnú a severozápadnú časť predstavuje Podbeskydská vrchovina, severnú a východnú časť Oravská kotlina, južnú časť Oravská Magura. Súvislejšie osídľovanie severnej časti Oravy sa uskutočňovalo od polovice 16. storočia, keď nastala zmena vo vlastnícko-právnych pomeroch tohto regiónu. Dovtedy bola Orava i s hradom kráľovským majetkom v užívaní vyšších kráľovských úradníkov. V roku 1556 prevzal Oravu do zálohy od panovníka Fraňo Thurzo, správca kráľovskej komory a bývalý nitriansky biskup. Vtedy prešla na Thurzovskú rodinu aj županská hodnosť. Noví majitelia hradu začali pomerne husto kolonizovať Oravu a zakladať dediny, medzi nimi i Námestovo. V roku l557 vydal oravský župan František Thurzo šoltýsku listinu Ondrejovi Randovi a 11 sedliakom osady Námestovo, zriadenej na valašskom práve. Výhodná poloha na známej obchodnej soľnej ceste do poľských trhových stredísk bola jedným z rozhodujúcich faktorov hospodárskeho rozvoja, ktorý vyústil v 18.stor. do premeny poddanskej dediny, na základe čoho panovníčka Mária Terézia 14. júna 1776 udelila Námestovu trhové privilégiá. V 19. stor. bolo mesto strediskom výroby a obchodu s plátnom a od začiatku 20. stor. aj centrom politického a kultúrneho života hornej Oravy. Na konci druhej svetovej vojny , na Veľkonočný pondelok 2. apríla 1945 bolo mesto zničené a v bojoch zahynulo 64 obyvateľov. Život v Námestove výrazne ovplyvnila výstavba Oravskej priehrady, dokončenej v roku 1953, ktorej vody zaplavili dve tretiny mesta a mnoho obyvateľov sa vysťahovalo na Dolnú zem. Rozmach Námestova v 70. rokoch ovplyvnil rozvoj priemyslu a následná bytová výstavba, ktorá vyústila do súčasnej podoby mesta. Dnes má Námestovo približne 8000 obyvateľov a od roku 1996 je okresným mestom hornej Oravy.
Jazero Oravskej priehrady a okolitá príroda dáva predpoklad širokého športového vyžitia. Sú tu možnosti relaxačných športov, rybolovu, plávania, surfingu, jachtingu, turistiky, prechádzok, poľovačiek, zberu lesných plodín. Na Nábreží v Námestove vyrastajú nové zariadenia cestovného ruchu s bohatou ponukou nie len ubytovacích a reštauračných služieb, ale aj množstvom aktivít na vyžitie návštevníkov v prípade nepriaznivého počasia. Počas letnej turistickej sezóny sa v Námestove a na Oravskej priehrade organizuje množstvo kultúrnych podujatí celoslovenského charakteru, ako sú napr. koncerty vážnej a populárnej hudby, gospelový festival „Verím pane“, v oblasti športu dokonca medzinárodného charakteru – Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta v rýchlych motorových člnoch.
Z regiónu pochádza množstvo významných osobností, ako sú Anton Bernolák – prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny, Ján Vojtaššák – katolícky biskup, Milo Urban, Martin Hamuliak – spisovatelia, najplodnejšie obdobie života (takmer 21 rokov) tu pôsobil a tvoril najväčší Slovenský básnik P. O. Hviezdoslav.

Tvrdošín- pre svoju výhodnú polohu na sútoku dvoch riek mal predpoklady na zriadenie colnej stanice už na začiatku druhého tisícročia n. l. Podľa historika A. Kavuljaka bola zriadená za vlá­dy Ondreja II. (1205 - 1235), ktorý organizoval správu v pohraničí Uhorska. Znalec dejín Tvrdošína Š. Šmálik predpokladal vznik colnej stanice už za kráľa Štefana (1000 - 1038). Najstaršia cesta, spájajúca Balkán s Pobaltím viedla cez Tvrdošín. Zmienky o Tvrdošíne sa nachádzajú v Zoborskej listine z r. 1111, v listine Belu III. z roku 1183. V 13. storočí mal Tvrdošín 100 - 200 obyvateľov (na Orave vtedy žilo okolo 2000 obyvateľov). Podliehal pravdepodobne priamo županovi zvolenského kráľovského panstva. Kráľovská colná stanica stála pri brode rieky Oravy medzi terajším Tvrdošínom a Medvedzím. Významným medzníkom pre Tvrdošín bol rok 1369. Vtedy mu kráľ Ľudovít (1342-1382) udelil výsady kráľovského mesta: voliť si richtára a 12-člennú radu, poriadať jarmoky, voliť farára, mať nemocnicu, nekonať poddanské práce, možnosť obchodo­vať aj v zahraničí, oslobodenie od mýta po celom Uhorsku. Obyvatelia Tvrdošína rúbali pralesy v okolí, vozili soľ z Wieliczky a po Orave sa plavili k Váhu a ďalej. Neskôr obchodovali aj s plátnom a súknom. Koncom 14. storočia tu žilo okolo 400 - 500 obyvateľov. Dochované dokumenty potvrdzujú, že v 16. storočí sa Poľskou, Soľnou, Jantárovou cestou, ako bola nazývaná, prevážali z Poľska soľ, olovo, súkno, chmeľ, nože, čiapky, plátno, kožušiny, šaty, hune a iné. Vyvážala sa meď. Postupné upadanie colnej stanice v 16. storočí spôsobili Turci. Tvrdošín sa po­maly dostal do určitej závislosti od zemepánov Oravy, hlavne Juraja Thurzu a jeho dedičov. Medzi najťažšie obdobia v histórii mesta patrilo 17. storočie. Plienenie Oravy vojakmi Štefana Bočkaja, prechod Litovských vojsk Jána Sobieského, požiare, dane, bieda, protihabsburské povstanie r. 1703 na čele s Františkom Rákoczym, všetky tieto udalosti prinášali Orave i mestu utrpenie, z ktorého sa v ďalších rokoch mesteč­ko len pomaly spamätávalo. Od roku 1659 sa súčasťou mesta stala osada Bystrá (dnešné Oravice), o ktoré muselo mesto niekoľkokrát vo svojej histórii zvádzať neľahký boj. Od roku 1777 bol Tvrdošín sídlom okresu (Oravská stolica mala štyri okresy) s výmerou 386 km². Mesto bolo zapojené aj do diania, ktoré organizovali Štúrovci v r. 1848, 1849. Hurbanovi sa s vojakmi podarilo dôjsť až do Tvrdošína. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, žili tu obuvníci, ko­váči, čižmári, v 18. a 19. storočí sa podstatná časť obyvateľstva Tvrdošína živila roľníctvom, dobytkárstvom, výnosmi z píly, jarmokov, trhov, mlynov, z obcho­du s chmeľom, z pekárstva, pivovarníctva, remesiel, pláteníctva, z práce s drevom, spomína sa mlyn, píla, garbiareň, telegrafná stanica. V roku 1 869 žilo v Tvrdošíne 4 293 obyvateľov, čo bol vrchol, ktorý mesto dosiahlo. Prekonaný bol až v polovici 20. storočia. Mesto v tomto období (na prelome 18. a 19. storočia) bolo dôležitým centrom  v obchode s dobytkom. Trhy na jatočný a ťažný dobytok navštevovali obchodníci z Haliče a južných krajov Slovenska. Koncom 19. storočia fungovala farbiareň plátna, no najdôležitejším odvetvím hospodárskeho podnikania bola drevárska výroba. Okolo 10 tisíc m³  dreva z Oravíc sa vozilo do Tvrdošína na breh Oravy a splavovalo sa plťami. Vytvorilo sa tak množstvo pracovných príležitostí pre furmanov, drevárov a pltníkov nielen z Tvrdošína, ale aj okolitých obcí, najmä z Nižnej. Osobitný význam mala od nepamäti píla, ktorá bola spojená s tzv. dolným mlynom. Bola tu dubáreň, šindliareň, fabrika „švibalok“ – zápalkáreň, pekáreň, vyhňa, pracovali kamenné bane, tehelňa, stolárska dielňa s vlastným parným strojom a pílou, gombičková dielňa, ktorá vyrábala gombíky z dreva, ktoré boli žiadaným tovarom na svetových trhoch. Jej rozkvet zabrzdila 1. svetová vojna. Po jej skončení sa rozvíjala len píla.  V roku 1872  tu bol zriadený telegrafný úrad a „sporiteľňa už pred rokom 1881“.  Hasičská strážnica píše svoju históriu od roku 1881. Po roku 1868 „nastala školopovinnosť detí", v roku 1872 bol zriadený dievčenský výchovný ústav. Po vytvorení ČSR sa všetky školy vrátane židovskej zlúčili do štvortriednej, neskôr do päťtriednej ľudovej školy a súčasne bola zriadená štátna meštianska škola. Význam mesta sa zvýšil po výstavbe železničnej trate hore Oravou. Po vzniku prvej ČSR sa rozvíjala píla a bola tu nainštalovaná jedna z prvých najmodernejších mestských elektrární na Orave, elektrina v Tvrdošíne bola zave­dená od roku 1918. V povojnových rokoch bola hlavná pozornosť venovaná obnove a rekonštrukcii mostov, ciest, železničnej trate a domov. Tvrdošín mal okolo 1650 obyvateľov, Medvedzie 280 a Krásna Hôrka okolo 500 obyvateľov. V roku 1967 sa Medvedzie stalo mestskou časťou Tvrdošína a v roku 1974 aj Krásna Hôrka. Počet obyvateľov do r. 1976 narástol na 6 435. Ďalšie obdobie bolo poznačené veľkým úsilím vedenia mesta o rozvoj vo všetkých oblastiach života: školstvo, zdravotníctvo, kultúra, osve­ta, šport, individuálna výstavba i výstavba sídliska Medvedzie i nových ulíc, sociál­na starostlivosť, rozvoj priemyslu, poľnohospodárstvo, životné prostredie a ďalšie.

Trstená- leží v hornej časti Oravskej kotliny, v nadmorskej výške 607 m n. m., v údolí riečky Oravica na severovýchodnom okraji Oravy, tesne pri hraniciach s Poľskou republikou.
Bolo založené v roku 1371 ako trhové mesto. V roku 1609 kráľom Matejom II. mu boli udelené práva na štyri výročné jarmoky. V tradícii usporadúvania trhov a jarmokov pokračuje aj v súčasnosti, kedy sa konajú pravidelne "Škapuliarsky jarmok" v mesiaci júl (vždy víkend pred 16.7.), a "Martinský jarmok" konaný z príležitosti odpustovej slávnosti zasvätenia kostola sv. Martinovi v mesiaci november (koná sa pred 12. novembrom). Samotná poloha Trstenej ovplyvnila jej vývoj a Trstená sa stala významným centrom obchodu a remesiel. Písomné doklady potvrdzujú existenciu remeselníckych cechov ako kožušníkov, čižmárov, tesárov a hrnčiarov. Najznámejší bol cech hrnčiarsky, ktorý vyrábal hrnčiarsky riad v Trstenej a hrnčiarske výrobky rozličného sortimentu. Trstenské hrnčiarstvo sa vyznačovalo špecifickými znakmi či už technológie, tvaru a dekorácie. Je potešiteľné, že aj v súčastnej dobe sa nachádza spomínaný cech pokračovateľov v samotnej Trstenej. Mesto Trstená tak ako v minulosti aj v súčasnosti patrí ku kľúčovým bodom Oravy v oblasti školstva, zdravotníctva, priemyslu a náboženského života. Súčasná Trstená má 7 407 obyvateľov. Nachádzajú sa tu tri základné školy, základná umelecká škola,centrum voľného času a zo stredných škôl Gymnázium Martina Hattalu, ktorého zrod sa datuje už v roku 1868, kedy bol položený základný kameň na výstavbu reálneho gymnázia v Trstenej. Jeho pomenovanie je po trstenskom rodákovi Martinovi Hattalovi, významnom jazykovedcovi, univerzitnom profesorovi Karlovej univerzity v Prahe. Na území mesta pôsobí viacero priemyselných podnikov resp. firiem, ktoré ponúkajú prácu pre obyvateľov Trstenej a blízkeho okolia, napr. závod ZTS trstená - na výrobu LKT, OVP s.r.o. Trstená - závod na výrobu televíznych prijímačov a televíznej techniky, PANASONIC - výroba elektroniky , závod na výrobu káblov Elkond Trstená a viacero menších firiem. Oblasť poľnohospodárstva zastupuje PD Trsteník, ktoré obhospodaruje pôdu v katastrálnom území mesta Trstená. Pre kultúrne vyžitie obyvateľom mesta slúži Kultúrny dom a kino, kde sa konajú kultúrne a spoločenské podujatia, poriadané mestom Trstená.
Pre športové vyžitie obyvateľov Trstenej ako aj blízkeho okolia slúžia telocvične v meste, športový areál pod Kľozovom, fitnescentrum a iné.
Cez mesto ktoré je obklopené peknou  prírodnou scenériou, vedie turistická trasa Sever-Juh, čím sa mesto stáva strediskom cestovného ruchu. Blízkosť Západných Tatier - Roháčov, skanzenu-múzea Oravskej dediny - Roháče Brestová, Oravíc s termálnym kúpaliskom a vodnej nádrže Oravská priehrada poskytuje rôznorodé možnosti vyžitia aj pre náročných návštevníkov, či už to je - zjazdové lyžovanie, oddychová a vysokohorská turistika, šport alebo kultúra. Veríme, že krása okolitej prírody, možnosti kultúrneho a spoločenského života sú lákadlo turistov - návštevníkov Oravy a samotnej Trstenej.

Stará Ľubovňa- za najstaršiu stopu o osídlení mesta Stará Ľubovňa človekom sa považuje nález sivého radiolaritu, predbežne datovaný do stredného úseku staršej doby kamennej - paleolitu. Najstaršia listinná zmienka o Starej Ľubovni je z r. 1292. Nesporné však je, že existovala už skôr. Po postavení hradu Ľubovňa sa obec zmenila na podhradie a tým sa zväčšil jej význam.
Pre rozvoj mesta bol významný rok 1364, kedy Kráľ Ľudovít I. udelil Starej Ľubovni dve privilégiá. Prvou listinou ju povýšil na kráľovské mesto s právami aké používalo mesto Košice a Budín. Druhou listinou z 13.októbra 1364 dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov. Ďalší vývoj podstatne ovplyvnilo zálohovanie územia poľskému kráľovi v r. 1412 - 1772.
Mesto sa stalo známym hospodárskym a kultúrnym centrom. Po skončení zálohu mesto stratilo výnimočné postavenie, opustili ho úradníci a šľachta. Stará Ľubovňa sa stala centrom len širšieho okolia. Aj dnes tvorí historické jadro pravidelné námestie obdĺžnikového tvaru s meštianskymi domami s renesančnou dispozíciou a neskoršími barokovými a klasicistickými úpravami. Dominantou námestia je Kostol svätého Mikuláša pochádzajúci z obdobia okolo r.1280 a Provinčný dom - bývalé sídlo gubernátora zálohovaných spišských miest, v r. 1639 prestavané v renesančnom slohu. V roku 1412 si uhorský kráľ Žigmund Luxemburský požičal od poľského kráľa Vladislava II. Jagelónskeho 37 000 kôp českých strieborných grošov, za čo mu dal do zálohy 13 spišských miest zo saskej provincie, 3 kráľovské mestá Starú Ľubovňu, Podolinec, Hniezdne, hrady Ľubovňa a Podolinsky hrad spolu s obcami patriacimi do hradných panstiev.
Keďže Žigmund peniaze nevrátil a neskôr Poliaci odmietli vrátenie požičanej sumy, ostali mestá a obce v poľskom zálohu 360 rokov, až do roku 1772. Založené mestá a obce ostali súčasťou Uhorska. Poliaci mali len právo vyberať dane a poplatky a spravovať územie. Sídlo správy bolo na hrade Ľubovňa.

Michalovce- Michalovce a ich okolie boli pre svoju priaznivú polohu a surovinové zdroje vyhľadávané a osídľované od paleolitu po stredovek. V období mladšej doby bronzovej, ktorá znamenala vrcholné obdobie v spracovaní bronzu ako civilizačného kovu, bola táto oblasť pravdepodobne severovýchodným centrom v rámci karpatskej kotliny a spolu s južným Potisím mala podstatný podiel pri stykoch s mimokarpatskými oblasťami. Dejiny Michaloviec ovplyvnila významne prítomnosť Keltov a neskôr obdobie rímskych vplyvov. Archeologické výskumy potvrdili zakladanie sídlisk v tomto území i v dobe sťahovania národov v 6.storočí Slovanmi. Nedostatok písomných správ o Michalovciach z obdobia ranného feudalizmu nahrádzajú archeologické nálezy v 9.- 11. storočí v lokalite Michalovce – Hrádok, ako i nález základov najstaršej architektúry na terajšom Kostolnom námestí.Doteraz najstaršia  písomná zmienka sa viaže k r. 1244, kde sa Michalovce spomínajú ako osada - possessio Mihal. V listine z r.1258 sa Michalovce spomínajú ako praedium Mihal, čo znamená stredisko panstva. Priaznivá poloha Michaloviec na brehu Laborca a križovatke ciest, pomohla prerásť dedine v mesto. Stalo sa tak pravdepodobne v 13. storočí, lebo už v roku 1290 sa spomína v Michalovciach fara a kostol zasvätený p. Márii. V tom istom roku sa spomínajú už aj 4 mlyny a v r. 1335 pri miestnej fare aj latinská škola s vlastnou budovou. K najstaršej časti - Slovenskej ulici pribúdajú ďalšie osady a majere. V druhej polovici 13. storočia prichádzajú do mesta nemeckí osadníci.
O stále významnejšom postavení Michaloviec ako prirodzeného strediska hospodárskeho, spoločenského života v 14. storočí hovoria záznamy ako z r. 1346 – právo mýta, v r. 1374 sobotné trhy a od r. 1399 výročný jarmok. Prvý záznam o Michalovciach ako oppidum (mesto) je datovaný v roku 1416, ďalším významným krokom hospodárskeho rozmachu bolo udelenie práva dvoch výročných jarmokov v r.1449. Pre rozvoj obchodovania mal význam dobrý stav komunikácií a preto v r.1441 dochádza k sprechodneniu močarísk a k výstavbe mosta cez rieku Laborec. V 15. storočí sa Michalovce stali najvýznamnejším hlavným trhovým strediskom z 12 mestských sídiel rozložených na východoslovenskej nížine. Centrum mesta bol hrad - sídlo feudálnej rodiny Sztárayovcov, ktorí takmer 7 storočí ovládali mesto a podvihorlatskú oblasť. Prvý cech, a to ševcovský, bol v Michalovciach založený v roku 1651. V r.1674 pribudli ďalšie cechy - krajčírsky, gombičkársky, kožušnícky a v r. 1698 cech čižmárov a mäsiarov. Mesto Michalovce je možné charakterizovať ako zemepánske. V rámci zemplínskej župy sa stali centrom 4. slúžkovského okresu a od roku 1773 niesol názov michalovský. Pomerne plynulý vývin do polovice 16. storočia vystriedalo až do začiatku 18. storočia obdobie stagnácie a úpadku. Na konci tohto neblahého obdobia zaniklo 65 osadlostí aj hrad. V 17. storočí ho nahradili prestavbou na renesančný kaštieľ a v r. 1772 sa dostaval grécko - katolícky farský kostol. Výrazný rozvoj mestu prinieslo znova až obdobie 19. storočia. V roku 1828 tu pracovalo 49 remeselníckych dielní, ktoré zastúpili všetky druhy (22) remeselnej výroby licenčne vykonávaných na Zemplíne. V okolí Michaloviec bolo do roku 1874 niekoľko priemyselných podnikov miestneho významu (škrobárne, liehovary, mlyny, tehelne) s malým počtom pracovných príležitostí. Pre rozvoj výroby a podnikania malo značný význam vybudovanie železničnej trate Michalovce – Medzilaborce v r.1874, ako i vybudovanie Prvej Uhorsko – holičskej dráhy v roku 1871. Tak vznikli ďalšie potravinárske a priemyselné závody - pivovar, dve tehelne a parný mlyn. Od roku 1876 pôsobia v meste aj lekári – od roku 1876 je zriadená nemocnica, od r. 1896 vydávanie novín Felso Zemplén, od r. 1805 triviálna, neskôr štátna škola, od roku 1804 malo mesto poštový úrad, od r. 1873 tlačiarne. V roku 1885 obecná rada iniciovala vytvorenie hasičského zboru, zabezpečila prvé verejné osvetlenie. Sprievodným javom 18. storočia bola nezamestnanosť a odchod hlavne roľníkov za prácou do baní v USA, Belgicku a Francúzsku. Charakter prevažne poľnohospodárskeho mesta, ktoré mali Michalovce do obdobia roku 1945, zmenil značný počet novovzniknutých priemyselných podnikov po roku 1945. V 50 – 60tych rokoch 20. storočia pribudli závody na spracovanie poľnohospodárskych produktov, textilu, strojárske a stavebné podniky. Medzi ne patrili Poľnohospodársky nákupný a zásobovací podnik, Východoslovenské mliekarne, Východoslovenské pekárne a cukrárne, Slovenské sladovne, Východoslovenské hydinárske závody, Odevné závody, Odeta – výrobné družstvo. Jedným z najväčších závodov je Vihorlat Snina s exportom svojich výrobkov a z ďalších sú to Naftové doly, Závod na výrobu keramických dlaždíc, Pozemné stavby, Inžinierske stavby.

Trebišov- centrum južného Zemplína, sa rozprestiera v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny, na rozhraní Trebišovskej tabule a Ondavskej vrchoviny. Nachádza sa v nadmorskej výške 109 m zväčša na pravom brehu potoka Trnávka, prítoku Ondavy. Prvá písomná zmienka o Trebišove je z roku 1254. V tom čase bol Trebišov spolu s hradom Parič vo vlastníctve šľachtica Andronika z Trebišova. Jeho osídlenie je však staršieho dáta. V roku 1319 daroval uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou hradné panstvo Trebišov Drugethovcom. Od roku 1343 bol opäť Trebišov pod vládou kráľovskej rodiny, ktorá ho v roku 1387 darovala šľachticovi Petrovi z Perína. Perényiovcom patrilo trebišovské panstvo 180 rokov. Po bitke pri Moháči (1526) prešlo panstvo opäť do rúk Drugethovcov. Menil sa aj názov mesta - Terebes, Felse Terebes, Trebissou a Trebišov. V latinsky písaných písomnostiach zo stredoveku sa Trebišov pravidelne vyskytuje pod názvom Terebes. Jazykovedec Ján Stanislav názov Trebišov etymologicky odvodzoval od osobného mena Třebiš a koncovky –ov. Takýto výklad prevzal aj historik Branislav Varsik, pričom zdôraznil, že názov Trebišov sa vyvinul v slovenskom jazykovom prostredí. Varsík súčasne došiel k poznatku, že už od 9. storočia v okolí Trebišova podobne ako Vranova, Michaloviec a Sobraniec, trvala nepretržite kontinuita osídlenia, obyvateľstva a reči východných Slovákov. V 14. -15. storočí sa v Trebišove konalo niekoľko župných zhromaždení. Na jednom z nich v novembri 1454 dohodli spoločný postup proti bratríkom. Obmedzené mestské práva dostal Trebišov v roku 1439, vyvíjal sa však až po novovek ako poddanské mestečko. Od r. 1502 do r. 1530 tu v novozaloženom kláštore pôsobili paulíni.V 16. storočí boli aj vlastníkmi obce. Sto rokov po zrušení (r. 1630) bol kláštor v čase protireformácie obnovený. Hrad Parič odolal útokom krýmských Tatárov (1566), ale v roku 1620 si ho podmanilo vojsko Gabriela Bethlena. V roku 1686 ho kuruci pod vedením Imricha Thôkôliho vyhodili do vzduchu.
Nevyužívaný hrad majitelia Csákyovci r.1786 rozobrali a kameň použili na výstavbu blízkeho kaštieľa. Rodina Andrássyovcov zdedila kaštieľ v roku 1838, pričom vlastnili 61 % pôdy v trebišovskom chotári. V roku 1876 sa Trebišov stal sídlom služnovského obvodu a spoločnosti pre reguláciu horného toku Bodrogu. Na železnicu bol napojený v roku 1871. Koncom 19. storočia došlo k početným vysťahovaleckým vlnám z mesta a okolia. Hospodársky život podporovala tunajšia lokalizácia cukrovaru (1911-1912) a elektrárne (1911). Po vzniku ČSR sa stal Trebišov v roku 1919 sídlom Zemplínskej župy a od roku 1929 sídlom okresu. 
Po 2. sv. vojne tu ožíva priemysel prostredníctvom potravinárskeho kombinátu, ktorý pozostával z cukrovaru, mliekárne, čokoládovne Deva, konzervárne a droždiarne.

Košice- Mesto Košice už v minulosti patrilo medzi najdôležitejšie obchodné križovatky vtedajšej Európy. Vždy boli centrom Východného Slovenska, ktoré malo v rámci Uhorska významnú pozíciu.
V stredoveku patrilo medzi územia s najvyššou hustotou mestského osídlenia v rámci celého uhorského územia. V 13. storočí sa tu vytvorila asociácia 24 spišských miest, zväzok 5 najdôležitejších miest, takzv. Pentapolitana, asociácia 7 baníckych miest.
Prvá písomná zmienka o Košiciach je z roku 1230. Vďaka obchodne i strategicky výhodnej polohe a udeľovaniu privilégií zaznamenalo mesto rýchly vzostup. Z roku 1307 sa zachovali najstaršie cechové stanovy v krajine a v roku 1369 dostali Košice ako prvé mesto v Európe vlastný mestský erb. Od začiatku 15. storočia stáli na čele Pentapolitany. Od roku 1347 až do začiatku 18. storočia si po Budíne (dnes súčasť Budapešti) zachovali postavenie druhého mesta Uhorska. Primerane k svojmu hospodárskemu, administratívnemu a politickému významu sa v meste zriadila v roku 1657 univerzita. Historické centrum mesta bolo do 18.storočia opevnené hradbami. Dnes ho tvorí takmer kilometer dlhá pešia zóna obkolesená skvostnými historickými budovami, ktoré obývali stredovekí králi, grófi a významní predstavitelia šľachty. Centrum plné legiend a príbehov, paláce bohatých šľachticov sa striedajú s domami remeselníkov, kostoly a kostolíky, námestia a úzke uličky, ktoré si pýtajú úchvatené pohľady okoloidúcich. V tomto centre sídliace výstavy odhaľujú obrovský kus histórie mesta, vedy, kultúry a umenia.
Pôvodné stredoveké námestie je dnes dominantou vytvárajúcou najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku. Historicky a architektonicky úchvatné budovy lemujú skvostné centrum mesta, ktoré svojim dokonalým tvarom pripomína veľkú šošovku, cez ktorú môžete aj Vy nahliadnuť do sveta dejín.

Rožňava- Prvá písomná zmienka o Rožňave pochádza z roku 1291. Nachádza sa v darovacej listine vystavenej ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi kráľom Ondrejom III. Prvou známou architektúrou Rožňavy je pôvodný farský kostol (v súčasnosti biskupská katedrála), ktorá pochádza z roku 1304. Tento kostol prešiel mnohými prestavbami, z ktorých najväčšie zmeny priniesla prestavba na prelome XV. a XVI. storočia reprezentovaná tzv. Bakóczovskou kaplnkou, jej renesančným vstupným portálom a neskorogotickým pastofóriom na severnej strane presbytéria. V blízkosti kostola vznikla osada, ktorá v roku 1382, ako predchodca dnešného mestského jadra, dostala mestské práva od kráľa Ľudovíta I. Z pôvodnej osady baníkov, ktorí sem prišli vyťažiť nerastné bohatstvo okolitých hôr vzniklo mesto. Celá jeho nasledujúca história je úzko spätá s výnosnou ťažbou zlata, striebra, medi a neskôr železnej rudy.
Mesto bolo pomenované Rožňavou podľa názvu mimoriadne výnosnej bane: Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu podľa tradície kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382. V stredoveku sa tu ťažilo najmä zlato a striebro, neskôr sa Rožňava stala dôležitým centrom remeselnej výroby a školstva.
Po definitívnej porážke husitov začiatok 16. storočia charakterizovala rozsiahla stavebná činnosť. Pri oprave a dostavbe kostola vzniklo niekoľko významných umeleckých diel. Gotické pastofórium majstra Petrusa de Coloa, tabuľová maľba metercie od majstra L. A. a renesančný portál majstra Vincenta z Dubrovníka sú najcennejšími dielami tohoto obdobia. Neďaleko kostola sa zrodilo priestranné štvorcové námestie obklopované honosnými meštianskymi domami najbohatších banských podnikateľov, v prostriedku ktorého stála budova stredovekej radnice.
Obdobie všestranného rozvoja mesta bolo ukončené náhlym úpadkom baníctva a náboženskými nepokojmi rozpútanými v tridsiatych rokoch 16. storočia, ktoré trvali až do začiatku 18. storočia. V strede námestia, na mieste staršej stavby, v tieni tureckej hrozby postavili v rokoch 1643 a 1654 charakteristickú mestskú vežu a na ruinách radnice z príkazu arcibiskupa Juraja Lippayiho vznikol kostol jezuitov.
Na prelome rokov 1706 a 1707 sa Rožňava stala dejiskom udalosti európskeho významu. Krajinská rada zvolaná Františkom II. Rákóczim do Rožňavy tu rozhodla o detronizácii Habsburgovcov. Táto udalosť sa viaže k budove banskej komory, k jedinej renesančnej stavbe v meste. Mariánsky stĺp stojaci pred palácom biskupov vznikol na pamiatku obetiam ničivej cholerovej epidémie v roku 1711. Pôvodne k nemu patrila aj socha sv. Floriána a sv. Jána Nepomuckého. Pôvabná budova s tromi vzácnymi barokovými súsošiami v blízkosti katedrály bola prvou rožňavskou nemocnicou postavenou v roku 1719 Jurajom Andrássym. Trojpodlažnú budovu radnice postavili v roku 1720. V roku 1776 sa Rožňava stala biskupským mestom a o dva roky neskôr podľa projektov Jána Mayera vznikol palác rožňavských biskupov. Na mieste drevenej zvonice farského kostola, povýšeného na biskupskú katedrálu, Ján Mayer postavil impozantnú barokovo klasicistickú zvonicu. V roku 1733 započala aj takmer sto rokov trvajúca výstavba kostola a kláštora františkánov.
Mesto v tých časoch už takmer úplne stratilo charakter banského mesta a postupne sa premenilo na mesto obchodno-remeselnícke. Veľké rožňavské trhy sem lákali obchodníkov aj zo vzdialenejších krajín a produkty miestnych remeselníkov sa stali vyhľadávanými v celom Uhorsku. V roku 1786 miestny staviteľ Ján Mayer dokončil svoju najvydarenejšiu stavbu, budovu rožňavského evanjelického kostola, ktorého oltár a kazateľnicu - podobne ako v prípade katedrály - vyhotovil známy majster Jozef Gode. Rožňava bola aj významným školským mestom s čím sa spájal aj čulý kultúrny život. História miestnej tlače a žurnalistiky je nevyčerpateľnou studnicou dôkazov a poznatkov o kvalite rožňavského kultúrneho života v 18. a 19. storočí.

Kaštieľ v Betliary- Sedem kilometrov od baníckeho mestečka Rožňava sa nachádza malebná dedina, ktorá sa môže pýšiť honosným kaštieľom s pôvodným zariadením a zbierkami. Pustošenie Druhej svetovej vojny ušetrilo len tri kaštiele na Slovensku: Orlové, Hodkovce a Betliar. Bohužiaľ do dnešných dní sa zachoval len kaštieľ Andrássyovcov v Betliari. Betliar, ako súčasť rozsiahleho brzotínskeho panstva v stredoveku vlastnili Bebekovci, a pravdepodobne oni si na mieste dnešného kaštieľa dali postaviť malý vodný hrádok. Bebekovci však už v roku 1566 museli územie Horného Uhorska opustiť a ich majetky prešli do rúk cisárskeho dvora, ktorý ich spravoval prostredníctvom kapitánov z hradu Krásna Hôrka. V roku 1578 bol na Krásnu Hôrku prevelený Peter I. Andrássy, čím sa v Gemeri začalo takmer štyristoročná "vláda" jeho rodu. Dlhé roky boli Andrássyovci v pozícii hradných kapitánov, no v roku 1642 dostal Matej II. krásnohorské panstvo i betliarske majetky do dedičného vlastníctva od kráľa Ferdinanda III. Koncom 17. storočia došlo k deleniu rodového majetku, čím vznikli dve vetvy rodu - staršia betliarska so sídlom v Betliari a mladšia dlholúcka alebo monocká, ktorá zostala na hrade Krásna Hôrka. Počiatočné fázy stavebných dejín kaštieľa sú nejasné a preto dostávajú priestor skôr dohady. Klenby s lunetami, ktoré sa zachovali v takmer celom prízemí, pochádzajú zo 17. storočia. V tej dobe bol stavebný ruch zaznamenaný aj na hrade Krásna Hôrka. Vieme však o dvoch rozsiahlych stavebných úpravách kaštieľa, ktoré sa spájajú so vzrastom významu rodu, ktorý koncom 18. storočia získal grófsky titul a stále viac sa angažoval v železorudnom priemysle. O klasicistickej podobe kaštieľa za grófa Leopolda Andrássyho z 80-tych až 90-tych rokov 18. storočia sa dozvedáme predovšetkým z archívnych prameňov, no dokumentujú ju aj pruské a české klenby v severnom trakte prvého poschodia (niekdajšie hosťovské apartmány). V tej dobe sa začal okolo kaštieľa vytvárať aj rozsiahly anglický park s početnými romantickými stavbičkami. Medzi nimi sa nachádza aj klasicistická rotunda, ktorá slúžila pôvodne ako knižnica (od roku 1905 je knižnica v kaštieli), a ktorú založil Leopold Andrássy, veľký zberateľ a slobodomurár. Kaštieľ bol vo vlastníctve Andrássyovcov takmer nepretržite až do roku 1945, len niekoľko rokov 19. storočia bol v rukách rodu Nádasdyovcov (kúpou od Imricha Andrássyho), ktorí ho zasa predali Pálffyovcom a Grovestinsovcom. Starý rodový majetok so sídlom získal späť pre Andrássyovcov gróf Emanuel I., ktorý sa stal významnou osobnosťou kultúrno-spoločenského života Uhorska i výraznou postavou vtedajšieho železorudného priemyslu, preto ho prezývali "Železný gróf". Práve k jeho menu sa viaže posledná veľká prestavba kaštieľa v rokoch 1881 - 1886, ktorá mu dala dnešný vzhľad. Počas tejto romantickej - historizujúcej prestavby bol pôvodný klasicistický objekt nadstavaný o jedno celé poschodie a na západnej strane bola vybudovaná mohutná veža neogotického schodiska. Na východnej strane bola zasa postavená vežička na vzor veže slávneho sedmohradského hradu Hunyadiovcov Vajdahunyad (Nebojsa) s dlátkovou strieškou, ostatné veže majú striešky francúzskeho typu. Prestavba v 80-tych rokoch 19. storočia sa podpísala aj na interiéroch sídla, ktorého funkcia sa v druhej polovici storočia zmenila na výlučne poľovnícko-reprezentačnú. Na prvom poschodí bola vytvorená galéria predkov, do ktorej sa návštevník dostane cez honosné dubové schodisko s vitrážovými oknami. Na druhom poschodí vznikla obrazáreň so stropným osvetlením, ktorá bola na začiatku 20. storočia adaptovaná na knižnicu, je v nej viac než 15000 zväzkov. Pohodlie rodiny i hostí zabezpečovali salóny, pracovne, herňa i apartmány s kúpelňami.