História regiónov Východného Slovenska
Liptov
Územie Liptova bolo osídlené už v časoch neolitu (pred 6 000 rokmi), významný rozmach zažilo aj počas osídlenia Keltmi, čoho dôkazom je aj keltské sídlisko – Havránok, nad Liptovskou Marou. Od 6. storočia je osídlený Slovanmi. Liptov bol súčasťou Veľkej Moravy, po jej rozpade bol postupne počas 11. storočia začlenený do Uhorska. Spočiatku bol Liptov súčasťou Zvolenského domínia (komitátu) (spolu s Turcom a Oravou), okolo roku 1340 sa táto stolica rozpadla na menšie časti a vznikla samostatná Liptovská stolica, ktorá ostala súčasťou Uhorska až do jeho rozpadu v r. 1918. V rokoch 1786 – 90 počas panovania cisára Jozefa II. bola spojená spolu s Oravskou stolicou do Liptovsko-Oravskej stolice.
Liptov mal koncom 19. storočia rozlohu 2246 km2. Bol bohatý na podhorské pasienky, lúky a rozsiahle smrekovo-jedľové lesy, ktoré pôvodne pokrývali celé územie Liptovskej kotliny. Lesy v 19. storočí zaberali 50,3% celkovej výmery pôdy, orná pôda len 16,4%. V stredoveku boli najvýznamnejšie mestá Hybe, Nemecká Ľupča (dnes Partizánska) a Ružomberok. V novoveku stúpol význam Liptovského Mikuláša ako sídla stoličných orgánov. Liptovské hrady stáli pri významnej obchodnej ceste. Najstarší bol Liptovský (nazývaný aj Starhradom), ktorý pôvodne plnil úlohu stoličného hradu. Likava a Liptovský Hrádok boli sídlom rovnomenných panstiev.
Začiatkom 18. storočia sa počet obyvateľov v dôsledku hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem podstatne zmenšil. Podľa súpisu z roku 1717 odišlo z Liptova 1144 rodín. Vývoj počtu obyvateľov mal do roku 1777 (39.606) až do roku 1841 (83.500) vzostupnú tendenciu. Následne sa opäť hromadným vysťahovalectvom v sedemdesiatych rokoch zmenšil. Od 1890 badať mierny vzostup, takže v roku 1910 počet obyvateľov vzrástol na 86.695. Obyvateľstvo bolo prevažne slovenské, v roku 1900 žilo na Liptove 75.739 Slovákov (92,5%), 2671 Maďarov (3,3%) a 2472 Nemcov (3). Väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom (hlavné plodiny: zemiaky, ovos, jačmeň), chovom dobytka a oviec. K tradičným povolaniam patrilo drevorubačstvo a pltníctvo. Najstarším strediskom remeselnej výroby bola Partizánska Ľupča, v prvej polovici 17. storočia vznikali nové centrá v Ružomberku a Liptovskom Mikuláši. Koncom 19. storočia pracovalo 18,7% obyvateľstva v priemysle, najmä textilnom a stavebníctve (Budapešť).
Liptovský Mikuláš bol aj strediskom slovenského národného života. Tu sa v roku 1848 zrodili Žiadosti slovenského národa.
Po vzniku Česko-Slovenska sa Liptov stal jeho súčasťou. V r. 1923 boli dovtedajšie župy zrušené a Liptovská župa sa stala súčasťou novovytvorenej Podtatranskej župy so sídlom v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1928 – 1939 a 1945 – 1948 bola táto župa súčasťou Slovenskej krajiny v rámci ČSR.
Počas 2. svetovej vojny sa 1. januára 1940 Liptov stal súčasťou Tatranskej župy v rámci samostatnej Slovenskej republiky (14. marec 1939 – 1945). V rokoch 1949 – 1960 sa Liptov stal súčasťou Žilinského kraja, v rokoch 1960 – 1990 Stredoslovenského kraja; Štrba, Štrbské pleso a Liptovská Teplička už patrili do Východoslovenského kraja – okresu Poprad. Od roku 1996 je Liptov súčasťou novovytvoreného Žilinského kraja.
Orava
Osídľovanie regiónu Orava začína niekedy v dobe kamennej. Nálezy v oblasti brehov Čiernej Oravy sú dokladom mladopaleolitického človeka. Prvá písomná zmienka, týkajúca sa územia Oravy, sa nachádza v listine z roku 1265, ktorou Belo IV. upravoval povinnosti a výsady kráľovských poddaných v Liptove. Práve v nej sa spomína už existujúca colná stanica v Tvrdošíne. Môžeme predpokladať, že už v polovici 13. storočia tu existovali menšie dediny, doložené historicky až neskôr. Orava bola kráľovským majetkom, ktorý patril spolu s Liptovom a Turcom k Zvolenskému komitátu ako Oravský dištrikt, ale samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala až koncom 14. storočia. Charakteristickým a hlavným zameraním obyvateľstva, žijúceho na území Oravy, bolo poľnohospodárstvo spojené s chovom dobytka a oviec. Život oravských obyvateľov, podobne ako i ľudí v iných regiónoch, závisel od politickej situácie uhorského štátu. Protihabsburské povstania (1604-1606, 1618-1626, 1648-1660, 1678-1687 a 1703-1711) znamenali pre Oravu zničené, vypálené a vyrabované usadlosti, čo prinieslo opätovné zhoršenie i tak biednych životných pomerov ľudí. V roku 1672 sa rozhorelo jedno z najväčších oravských povstaní vedené Gašparom Pikom, ktoré bolo však krvavo potlačené. Nešťastím pre oravský región bol prechod poľsko-litovských vojsk, smerujúcich z Poľska ku Viedni do boja proti Turkom, kedy ľahlo popolom 27 oravských dedín. Nielen povstania, prechádzajúce a táboriace vojská a neúnosné povinnosti a dane zhoršovali biedu obyvateľov, ale často krát to boli i rôzne živelné pohromy, povodne (1813), požiare, epidémie moru či cholery (1739, 1831, 1846-1847) a neúrody (1715-1716). Prvá svetová vojna sa územia Oravy priamo nedotkla, ale hospodársky chaos a politické vrenie, ktoré spôsobila, mali v regióne silný ohlas. V roku 1918 sa Rakúsko–Uhorsko rozpadlo a Orava sa stala súčasťou prvej ČSR. Vytváranie a formovanie hraníc nového štátu znamenalo i to, že sa časť Hornej Oravy, spolu 12 obcí, stala v roku 1920 súčasťou Poľska. Začiatok 2. svetovej vojny priamo zasiahol Oravu, keď Slovensko po nemeckom útoku na Poľsko znova obsadilo obce odstúpené v roku 1920. Po druhej svetovej vojne a vytvorení komunistického režimu v obnovenej ČSR došlo na Orave k rozsiahlym zmenám. Bola vybudovaná Oravská priehrada, dominanta severnej časti regiónu, vody ktorej zatopili obce Slanica, Osada, Oravské Hámre, Ústie a Ľavkovo. Vznikli významné priemyselné podniky ako OFZ, Tesla Orava, SEZ, ktoré dali Orave podobu moderného regiónu.
Spiš
Územie Spiša bolo pôvodne osídlené Slovanmi. Spiš bol súčasťou Veľkomoravskej ríše. V 11. storočí bolo územie Spiša z juhu obsadzované Uhorským kráľovstvom a zo severu Poľským kráľovstvom. V tom čase bol Spiš pokrytý prevažne pralesmi a riedko osídlený. Koncom 11. storočia tvorila hranicu Uhorska na Spiši rieka Hornád, na ktorej s cieľom obrániť severnú hranicu Uhorska uhorskí panovníci zakladali tzv. strážne osady. Spišský komitát (comitatus Scepusiensis) bol vytvorený v druhej polovici 12. storočia. V 50-tych rokoch 13. storočia sa uhorská hranica posunula na severe k Podolíncu a na severozápade na rieku Dunajec, niektorí poľskí historici však pripojenie nadhornádskej časti Spiša k Uhorsku pripisujú mieru uzavretému medzi Uhorskom a Poľskom v Spišskej Starej Vsi roku 1193. Región okolo Hniezdneho a Starej Ľubovne (nazývaný districtus Podoliensis) bol včlenený do Uhorska až na konci 13. storočia. Severná hranica stolice bola stabilizovaná až na začiatku 14. storočia.
Šariš
Pôvod názvu Šariš sa dnes nevie s presnosťou určiť. Predpokladá sa, že sa používal, už zhruba v období r. 1000 p. n. l. a azda už v halštáte v jazyku neznámeho no početného etnika, ktoré tu žilo. V jazyku Keltov, ktorí obývali územie Šariša pred a na začiatku nášho letopočtu slovný koreň „šar-d“ znamenal príkry, ostrý (snáď dominantná šarišská hradová hora?). To by vysvetľovalo aj odvodenie názvu Prešova (Eperješ), ktorý po keltsky „e-phreš“ znamená nový, svieži (novozaložené osídlenie neďaleko „starého“ hradiska Šariš?).
Rimania Šarišský hrad volali Castrum Salis (hrad soli alebo soľný hrad, rozumej: „strážca regiónu soli“). Totiž v šarišskej oblasti niekoľko kilometrov od hradu sa nachádzali v tom čase jedny z najbohatších baní na soľ v Európe, kde sa ťaží do dnes. Až podstatne neskôr – takmer o 1000 rokov po delení teritória vznikli soľnohrady v pravom zmysle slova tesne nad soľnými baňami, a to: Solivar, Ruská nová ves, príp. tam, kde sa soľ skladovala napr.: Slanec. Zlúčenie rímskeho a keltského pomenovania znelo ako „šariš“. V neskorších dobách sa Šariš uvádza skomolene aj ako Zaros alebo Zarus, vo význame ako región za ruskou zemou – za Rosijou „Za – Ros“, „Za – Rus“. (Zhruba do 16. storočia Šarišom bolo celé dnešné východné Slovensko.)
Svedectvo o tom, že na Šariši bol bohatý život už od praveku vydávajú rôzne nálezy. Boli tu rôzne kultúry a kultúrne obdobia od staršej doby kamennej (paleolitu) cez rôzne vývojovo – časové fázy, cez dobu bronzovú, železnú, keltskú, rímsku, starosloviensku,... Šarišský hrad, resp. hradová hora bola osídlená už doby bronzovej. Možno tu stálo nejaké obranné opevnenie, alebo čo je skôr pravdepodobné, hora bola v začiatkoch považovaná za posvätné miesto – obrovskú nadprirodzene veľkú mohylu. Všetky fakty, spolu s bohatými nálezmi z rímskeho obdobia, svedčia o kontinuite života v tomto regióne. Dodám, že rôzne náleziská a lokality neboli ešte dodnes náležito preskúmané.
V období okolo r. 150 n. l. až do r. 400 n. l. na Šariši vládol už čulý ruch o čom svedčia rôzne nálezy rímskych mincí. Bol to ruch jednak obchodný a nie raz i vojenský. Obdobie vzniku Veľkomoravskej ríše – po r. 833 n. l. už našlo Šariš ako rozvinutý sebestačný Slovanský kraj. Po rozpade Veľkej Moravy prúdiace Maďarské kmene nemali o hornatý a v ich ponímaní nehostinný šarišský región záujem, a preto i naďalej tu plynul život svojským, nerušeným slovanským spôsobom. Podobne aj v neskorších dobách je Šariš často krát akosi vždy „Pánubohu za chrbtom“ – je mimo centra pozornosti (čo je aj v súčasnosti) a tak ho obchádzali aj rôzne poroby ako napr. Tatári, Turci,... Nikdy sa tu nepresadili cudzie, napr. maďarizačné vplyvy. Takto vznikala v rámci Uhorska, ale i neskôr v rámci Československa východniarska kultúrna autonómia majúca svoj pôvod ďaleko v histórii o čom sa rozpisujem v sekcii „ludia“.
Prvé administratívne členenie Uhorska bolo na (kráľovské) komitáty a pretrvalo do 13. – 14. storočia. Práve v tom období mal Šariš najväčšiu rozlohu – bol „veľkým Šarišom“. Či táto skutočnosť mala nejaký súvis, alebo vplyv na pomenovanie vznikajúcej obce pod hradom Šariš (dnešné mestečko Veľký Šariš) sa dnes už nevie. Komitáty boli teda organizačné jednotky za účelom správy kráľovského majetku, ktorým do 13. storočia bola v podstate celá krajina.
So stúpajúcou mocou šľachty sa komitatná správa krajiny zmenila na stoličnú. Komitáty boli podelené na menšie jednotky – (šľachtické) stolice. Udialo sa tak na prelome 13. – 14. storočia a pretrvalo až do r. 1849. Veľký Šarišský komitát bol v 1. polovici 14. storočia rozdelený na niekoľko menších stolíc. Na dnešnom území východného Slovenska tak vznikla stolica Šarišská, Spišská, Abovská a Zemplínska. Šariš so svojou rozlohou 3652 km2 sa stal v pomere ku ostatným Uhorským stoliciam stredne veľkou stolicou. V roku 1647 sa administratívna správa Šariša preniesla do kráľovského mesta Prešov.
Členenie krajiny na stolice sa pretransformovalo v r. 1849 na župné. V niekoľkých prípadoch nastali síce menšie územné korektúry, no vo väčšine sa geografické hranice žúp zhodovali s predchádzajúcimi hranicami stolíc. Župy boli v podstate už štátnymi administratívnymi jednotkami, ktoré vydržali do r. 1928 a potom ešte na chvíľu v období rokov 1940 – 1945.
Zemplín
Hoci slovenské osídlenie Zemplína je doložené od paleolitu, do príchodu Slovanov sa o kontinuálnom osídlení dá hovoriť len na Východoslovenskej nížine. Slovanské osídlenie bolo najintenzívnejšie v oblasti Medzibrožia, t. j. medzi Bodrogom, Latoricou a Tisou a medzi dolnými tokmi Ondavy a Laborca. Územie vlastného Zemplína sa utváralo od 1. polovice 11. storočia ako územnosprávny celok Zemplínsky komitát, od 2. polovice 13. storočia ako Zemplínska stolica a napokon od 2. polovice 19. storočia do roku 1922 ako Zemplínska župa. Názov z roku 1806: latinsky comitatus Zempliniensis. Staršie názvy vznikli už skôr a to v rokoch 1337 až 1773.
Hoci osídlenie Zemplína je doložené od paleolitu, do príchodu Slovanov sa o kontinuálnom osídlení dá hovoriť len na Východoslovenskej nížine. Slovanské osídlenie bolo najintenzívnejšie v oblasti Medzibrožia, t. j. medzi Bodrogom, Latoricou a Tisou a medzi dolnými tokmi Ondavy a Laborca.
Koncom 16. stor. bolo na Východoslovenskej nížine Užskej stolice 101 sídel, z nich boli len 2 mestečká - Sobrance a Veľké Kapušany. K väčším sídlam patrili Bežovce a Vinné.
Zo šľachtických rodín, ktoré v období feudalizmu vlastnili takmer všetku pôdu na tomto území boli najmocnejší Drugethovci, Sztárayovci, Perényovci, Csákyovci a Andrássyovci.
Proti útlaku sa poddaní v Zemplíne bránili aj vzburami proti vrchnosti. Južné a juhovýchodné oblasti Zemplína zasiahlo i veľké sedliacke povstanie v roku 1514, ktoré viedol Juraj Dóža. V roku 1831 veľké východoslovenské či cholerové povstanie zachvátilo nielen celý Zemplín, ale rozšírilo sa takmer po celom východnom Slovensku. Po jeho potlačení bolo popravených vyše 120 ľudí a na epidémiu zomrelo do 20 000 obyvateľov.
Hlavným zdrojom obživy na Zemplíne bolo poľnohospodárstvo, koncom 19. storočia zamerané na náročnejšie plodiny vrátane vínnej révy v tokajskej oblasti. Doplnkovým zamestnaním v kopcovitých a lesných oblastiach bolo drevorubačstvo, pálenie dreveného uhlia, furmanka a pastierstvo. Centrom hrnčiarstva boli a sú Pozdišovce.
Medzi zaujímavé remeslá patrilo korytárstvo, košikárstvo, domácka výroba textilu z lanu, konopí a vlny.
Viaceré mestá boli známe chýrnymi trhmi.
Východisko z biedy hľadali obyvatelia vo vysťahovalectve. V rokoch 1879 -1903 sa vysťahovalo zo Zemplínskej župy 52 444 osôb, čo bolo takmer 20 % obyvateľov.
V tridsiatych rokoch 20. storočia pocítili obyvatelia následky ťažkej hospodárskej krízy.
Počas druhej svetovej vojny vznikajú vo Vihorlate a v severných hornatých oblastiach Zemplína početné partizánske skupiny, ako napr.: Pugačov, Čapajev, Jastrab. Fašisti si vylievali zlosť na bezbrannom obyvateľstve.
Tak to bolo v októbri a novembri 1944 vo Vinnom, na Bielej hore v Michalovciach, v Porube pod Vihorlatom, Pavlovciach nad Uhom, Remetských Hámroch, v Tokajíku a v ďalších obciach.
Abov
V dávnoveku bol obývaný praľuďmi homo erectus a homo sapiens sapiens už v staršej dobe kamennej (paleolit),asi 40 000 až 35 000 rokov pred naším letopočtom. Prvým pomenovateľným národom na území historického Abova boli Kelti a ich nasledovníci Germáni, prvé štátne útvary, ktoré sa abovského územia niekedy iba dotýkali, zriadili Gepidi (východogermánsky kmeň), Húni a Avari. Slovania na toto územie začali prenikať na prelome staroveku a stredoveku, na sklonku 5. storočia. Do Karpatskej kotliny vnikli Staromaďarské kmene na sklonku 9. storočia, územia Abova sa však zmocnili až po smrti kráľa Svätého Štefana (1038). Tradícia uvádza, že dobyvateľom Abova bol konkrétne jeho švagor, manžel sestry Šarloty, Aba Samuel, tretí uhorský kráľ (1041-1044), muž chazarského pôvodu, ktorý pravdepodobne pomenoval územie Abova (odvodené od slova aba – otec). Niekedy v dobe života Abu Samuela sa župné sídlo presťahovalo do abovského Novohradu (lat. Castrum Novum Abe, maď.Abaújvár, alebo Castrum Novum, Újvár) na brehu rieky Hornád, tesne za hranicami s Maďarskou republikou (v súčasnosti v katastri obce Abaújvár).
O kultiváciu Abovskej župy sa zaslúžil šľachtický rod Abovcov, pravdepodobne oni stoja za vznikom prvej kamennej architektúry na tunajšom území (murovaný kostolík v abovskom Novohrade, osídlenie vo Svinici a kostolík v Krásnej nad Hornádom z 11.storočia). V 12.storočí prebehla na abovskom území vlna vidieckej kolonizácie, asi z nemeckých alpských oblastí, v tej dobe sa usadil cirkevný rád premonštrátov v Jasove (centrum vzdelanosti), vznikli prvotné Košice (osada situovaná južnejšie od kolonizačného mesta), spomínané v dokumente v r.1230.
Zamiešanie sa Abovcov do najvyššej politiky sa stalo pre nich osudným v krvavej bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312.
Za panovania anjouovskej a luxemburskej dynastie sa Abov stal jednou z najhustejšie obývaných oblastí kráľovstva, s vyvíjajúcim sa miestnymi i zahraničným obchodom. Novovek priniesol pre tento región Lutherovu reformáciu, vynález kníhtlače, budovanie reformovaného školstva, literatúru (napr. Ján Bocatius, povýšený do abovskej župnej šľachty r.1598). Po vpáde Turkov sa oficiálne sídlo župy presťahovalo do Gönzu, kvôli tureckému nebezpečenstvu sa však stále viac administratívne začali využívať Košice. Mesto ležalo pri významnej obchodnej ceste a stalo sa strediskom obchodu s východnou Európou, Poľskom a Ruskom. Pre štruktúru osídlenia regiónu Abova boli charakteristické malé dediny. Obyvateľstvo sa živilo prevažne poľnohospodárstvom, pestovanie vínnej révy bolo rozšírené až po Košice. Najlepšie odrody sa kvalitou vyrovnali tokajským vínam. Živočíšna výroba bola orientovaná na chov oviec. Naďalej kultúrnym centrom boli Košice, kde dominovali kovospracujúce remeslá, vysokú úroveň dosahovalo školstvo a kníhviazačstvo. Dôležitým kultúrnym miestom bol aj kláštor v Jasove, ktorý od 13. storočia plnil funkciu hodnoverného miesta s pôsobnosťou v Abovskej, Gemerskej, Hontianskej, Sabolčskej, Boršodskej, Šarišskej, Turnianskej a Zemplínskej stolici až do konca feudalizmu. (Z pol.17.storočia pochádzajú i prvé zaujímavé literárne opisy abovskej oblasti (napr.z pera tureckého diplomata Evliu Čelebiho Seyahatname alebo nemeckého hudobníka Daniela Speera Uhorský Simplicissimus.)
Do začiatku 18.storočia sa územie Abova dostalo do centra protihabsburských povstaní a občas sa na základe vtedajších mierových zmlúv stávalo politickou súčasťou Sedmohradského kniežatstva. Sedmohradské kniežatá Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Juraj I. Rákoci sa na území často zdržiavali, zvykli sídliť v Košiciach. Najmä v Betlenovej osobe získalo územie na politickom a kultúrnom význame. Po reforme verejnej správy za Jozefa II. bol Abov r. 1785 zlúčený s Turnianskou stolicou a vznikol nový správny útvar Abovsko -Turnianska stolica. Existovala do roku 1790, potom bola obnovená za Bachovho absolutizmu (1850 - 60) a nakoniec r. 1881. Pri rozpade Uhorska pripadla severná časť Abovsko -Turnianskej župy ČSR a ako samostatný administratívny celok jestvoval do roku 1923. Po zrušení žúp a zriadení tzv. veľžúp r. 1923 patrila slovenská časť Abova do Košickej župy, za krajinského zriadenia v rokoch 1928 - 1938 do okresu Košice - vidiek a Moldava n/Bodvou. V r. 1949 - 1960 bola začlenená do Košického kraja, r. 1960 do Východoslovenského a od roku 2001 do Košického samosprávneho kraja.
Takmer polstoročie bol termín Abov na Slovensku akoby zabudnutý, ožívať začal po r. 1989. Územie Košíc a blízkeho okolia (Košice okolie) predstavuje v súčasnosti polovicu bývalého historického Abova, tzv. horný Abov